Krstom vyznávame svoju vieru v smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a svedčíme, že sme zomreli hriechu a chceme žiť novým životom. Takto uznávame Krista za Pána a Spasiteľa, stávame sa jeho ľudom a sme prijatí za členov jeho cirkvi. Krst je symbolom nášho spojenia s Kristom, odpustenia našich hriechov i toho, že sme prijali Ducha Svätého. Je potvrdením viery v Ježiša Krista, ako aj znamením pokánia a koná sa ponorením do vody. Krst nasleduje po dôkladnom vyučovaní z Biblie a prijatí jej učenia. (Mat 28,19.20; Sk 2,38; 16,30–33; 22,16; Rim 6,1–6;
Gal 3,27; Kol 2,12.13)

Večera Pánova je účasťou na symboloch Ježišovho tela a krvi ako vyjadrenie viery v neho, nášho Pána a Spasiteľa. V tomto prežívaní spoločenstva je prítomný Kristus, ktorý sa stretáva so svojím ľudom a posilňuje ho. Svojou účasťou radostne zvestujeme význam Kristovej smrti, kým nepríde. Príprava na túto Večeru zahŕňa skúmanie vlastného svedomia, pokánie a vyznanie hriechov. Kristus ustanovil umývanie nôh ako symbol nového očistenia a výraz ochoty vzájomne si slúžiť v kresťanskej pokore a zjednotiť svoje srdcia v láske. Večera Pánova je otvorená všetkým veriacim kresťanom. (Mat 26,17–30; Ján 6,48–63; 13,1–17; 1 Kor 10,16.17; 11,23–30; Zj 3,20)

Boh udeľuje všetkým členom cirkvi v každej dobe duchovné dary, ktoré má každý člen s láskou použiť v službe pre spoločné dobro cirkvi a ľudstva. Pôsobením Ducha Svätého, ktorý obdarúva každého člena podľa svojej vôle, prejavujú sa tieto dary vo všetkých schopnostiach a služobnostiach, ktoré cirkev potrebuje na splnenie Bohom určených povinností. Podľa Písma patria medzi dary Ducha: viera, uzdravovanie, proroctvá, zvestovanie, vyučovanie, spravovanie, zmierovanie, milosrdenstvo, sebaobetavá služba, láskavá ochota pomáhať ľuďom a povzbudzovať ich. Niektorých členov cirkvi Boh povolal a Duchom uschopnil na splnenie pastoračných, evanjelizačných, apoštolských a učiteľských úloh, aby pripravil členov na službu, na vzdelanie cirkvi k duchovnej zrelosti, na podporu jednoty viery a poznania Boha. Ak používajú členovia tieto dary ako verní hospodári rozmanitej Božej milosti, je cirkev chránená pred ničivým vplyvom falošného učenia, rastie Božím rastom a buduje sa vo viere a láske. (Sk 6,1–7; Rim 12,4–8; 1 Kor 12,9–11.27.28; Ef 4,8.11–16; 1 Tim 3,1–13; 1 Pet 4,10.11)

Písmo dosvedčuje, že jedným z darov Ducha Svätého je dar proroctva. Tento dar je príznačný pre cirkev ostatku a veríme, že sa prejavil sa v diele E. G. Whiteovej. Jej spisy prehovárajú s prorockou autoritou a sú pre cirkev pomocou, usmernením, poučením i napomenutím. Jasne tiež potvrdzujú, že Písmo je meradlom, ktorým treba posudzovať každé učenie i každú skúsenosť. (4 Moj 12,6; 2 Par 20,20; Ám 3,7; Joel 2,28.29; Sk 2,14–21; 2 Tim 3,16.17; Žid 1,1–3; Zj 12,17; 19,10; 22,8.9)

Veľké zásady Božieho zákona sú vyjadrené v Desatore a Ježiš Kristus ich predstavil svojím životom. Vyjadrujú Božiu lásku, vôľu a úmysly týkajúce sa ľudského správania a vzťahov. Sú záväzné pre všetkých ľudí v každej dobe. Tieto príkazy sú základom Božej zmluvy s jeho ľudom i meradlom na Božom súde. Pôsobením Ducha Svätého odhaľujú hriech a prebúdzajú vedomie potreby Spasiteľa. Spasenie je len z milosti, nie zo skutkov, ale jeho ovocím je poslušnosť prikázaniam, ktorá rozvíja kresťanský charakter a dáva vnútorné uspokojenie. Je svedectvom našej lásky k Pánovi a nášho záujmu o spolublížnych. Poslušnosť viery dokazuje Kristovu moc premeniť život, a tým umocňuje kresťanské svedectvo. (2 Moj 20,1–17; 5 Moj 28,1–14; Ž 19,8–15; 40,8.9; Mat 5,17–20; 22,36–40; Ján 14,15; 15,7–10; Rim 8,3.4; Ef 2,8–10; Žid 8,8–10; 1 Ján 2,3; 5,3; Zj 12,17; 14,12)

Milostivý Stvoriteľ po šiestich stvoriteľských dňoch odpočinul v siedmy deň a ustanovil sobotu pre všetkých ľudí ako pamiatku stvorenia. Štvrté prikázanie Božieho nezmeniteľného zákona vyžaduje zachovávanie siedmeho dňa ako dňa odpočinku, bohoslužby a služby v súlade s učením a konaním Ježiša Krista, Pána soboty. Sobota je dňom radostného spoločenstva s Bohom a medzi veriacimi navzájom. Je symbolom nášho vykúpenia v Kristovi, znamením nášho posvätenia, znakom našej oddanosti Bohu i predzvesťou večnej budúcnosti v Božom kráľovstve. Sobota je trvalým znamením večnej zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Radostné zachovávanie tohto posvätného času od večera do večera (od západu do západu slnka) je oslavou Boha a jeho stvoriteľských aj vykupiteľských činov. (1 Moj 2,1–3; 2 Moj 20,8–11; 31,13–17; 3 Moj 23,32; 5 Moj 5,12–15; Iz 56,5.6; 58,13.14; Ez 20,12.20; Mat 12,1–12; Mar 1,32; Luk 4,16; Žid 4,1–11)

Sme Božími správcami. Boh nám zveril čas i príležitosti, schopnosti i majetok, dary zeme i prírodné zdroje. Sme Bohu zodpovední za ich správne používanie. Božie vlastníctvo uznávame vernou službou Bohu a blížnym, odovzdávaním desiatku a dobrovoľných darov na zvestovanie evanjelia a na podporu a rozvoj cirkvi. Kresťanské správcovstvo je prednosť, ktorú nám Boh daroval, aby sme rástli v láske a víťazili nad sebectvom a lakomstvom. Kresťania majú radosť, keď majú iní prospech z ich verného hospodárenia. (1 Moj 1,26–28; 2,15; 1 Par 29,14; Hag 1,3–11; Mal 3,8–12; Mat 23,23; Rim 15,26.27; 1 Kor 9,9–14; 2 Kor 8,1–15; 9,7)

Sme povolaní, aby sme žili zbožne, zmýšľali, cítili a konali vo všetkých oblastiach nášho osobného i spoločenského života v súlade so zásadami Písma. Aby Duch Svätý v nás mohol utvárať charakter nášho Pána, zúčastňujeme sa len na tom, bude podporovať kresťanskú čistotu, zdravie a radosť v našom živote. To znamená, že aj naše zábavy a činnosť vo voľnom čase sa riadia normami kresťanského vkusu a krásy. Pri všetkom rešpektovaní kultúrnych odlišností má byť náš odev jednoduchý, skromný a čistý, ako sa sluší na ľudí, ktorých krása nespočíva vo vonkajších ozdobách, ale v ozdobe šľachetného a tichého ducha. Máme sa rozumne starať o svoje telo ako o chrám Ducha Svätého. Okrem primeraného pohybu a odpočinku máme dodávať telu najzdravšiu stravu, akú môžeme pripraviť, a zdržiavať sa tých pokrmov, ktoré Písmo označuje za nečisté. Alkoholické nápoje, tabak, nezodpovedné užívanie drog a narkotík škodí nášmu telu, preto ich nemáme užívať. Namiesto toho sa máme zapojiť do všetkého, čo našu myseľ i telo podriaďuje Kristovi, ktorý má záujem o naše zdravie, radosť a šťastie. (1 Moj 7,2; 2 Moj 20,15; 3 Moj 11,1–47; Ž 106,3; Rim 12,1.2; 1 Kor 6,19.20; 10,31; 2 Kor 6,14–7,1; 10,5; Ef 5,1–21; Fil 2,4; 4,8; 1 Tim 2,9.10; Tít 2,11.12; 1 Pet 3,1–4; 1 Ján 2,6; 3J 2)

Manželstvo ustanovil Boh v raji a Ježiš ho potvrdil ako celoživotné spojenie muža a ženy v spoločenstve lásky. Manželský sľub koná kresťan tak Bohu, ako aj svojmu životnému partnerovi. Do kresťanského manželstva by mali vstupovať len muž a žena rovnakého vyznania. Vzájomná láska, úcta, rešpekt a zodpovednosť sú spojivom tohto zväzku, ktorý má zrkadliť lásku, svätosť, dôveru a trvanlivosť vzťahu medzi Kristom a jeho cirkvou. O rozvode Ježiš Kristus učil, že ten, kto sa rozvádza (s výnimkou smilstva partnera) a uzatvára nový manželský zväzok, dopúšťa sa cudzoložstva. Aj keď niektoré rodinné zväzky nie sú ideálne, muž a žena, ktorí sa v Kristovi odovzdávajú v manželstve jeden druhému, môžu pod vplyvom Ducha Svätého a starostlivosťou cirkvi dosiahnuť jednotu lásky. Boh žehná rodine a chce, aby si jej členovia vzájomne pomáhali k úplnej zrelosti. Upevňovanie súdržnosti rodiny je jedným z cieľov posolstva evanjelia pre poslednú dobu. Rodičia majú viesť svoje deti, aby milovali a poslúchali Boha. Svojím príkladom a slovami ich majú učiť, že Kristus je láskavý, vždy vľúdny a starostlivý sprievodca, ktorý si praje, aby sa stali časťami jeho tela, členmi Božej rodiny, ktorej súčasťou sú slobodní aj ľudia v manželskom zväzku. (1 Moj 2,18–25; 2 Moj 20,12; 5 Moj 6,5–9; Prísl 22,6; Mal 4,5.6; Mat 5,31.32; 19,3–9.12; Mar 10,11.12; Ján 2,1–11; 1 Kor 7,7.10.11; 2 Kor 6,14; Ef 5,21–33; 6,1–4)

V nebi je svätyňa, pravý svätostánok, ktorého staviteľom je Pán, a nie človek. V ňom Kristus slúži v náš prospech, sprístupňuje veriacim požehnanie svojej zmierujúcej obete, prinesenej raz navždy na kríži. Po svojom nanebovstúpení bol Kristus uvedený do úradu ako náš slávny Veľkňaz a začal prostrednícku službu, ktorej predobrazom bola služba veľkňaza v prvom oddelení pozemskej svätyne. V roku 1844, na konci prorockého obdobia 2300 dní (rokov), prešiel k druhej a záverečnej fáze svojej zmierujúcej služby, ktorej predobrazom bola služba veľkňaza v svätyni svätých v pozemskej svätyni. Je to dielo vyšetrujúceho súdu, ktorý je súčasťou záverečného odstraňovania všetkého hriechu. Predobrazom tejto skutočnosti bolo očisťovanie starodávnej židovskej svätyne v Deň zmierenia. V predobraznej službe bola svätyňa očistená krvou obetí zvierat, ale nebeské skutočnosti sa očisťujú dokonalou obeťou Ježišovej krvi. Vyšetrujúci súd odhaľuje nebeským bytostiam, kto z mŕtvych zosnul v Kristovi, a preto je v ňom uznaný hodným mať podiel na prvom vzkriesení. Tento súd tiež ukazuje, kto z živých zostáva v Kristovi, zachováva Božie prikázania a vieru Ježiša Krista, a preto je v ňom pripravený na vstup do večného kráľovstva. Tento súd obhajuje Božiu spravodlivosť, zachraňujúcu tých, ktorí veria v Ježiša Krista. Vyhlasuje, že ľudia, ktorí zostali Bohu verní, dostanú kráľovstvo. Dovŕšenie Kristovej služby v nebeskej svätyni bude pre ľudí pred druhým adventom znamenať ukončenie doby milosti. (3 Moj 16; 4 Moj 14,34; Ez 4,6; Dan 7,9–27; 8,13.14; 9, 24–27; Žid 1,3; 2,16.17; 4,14–16; 8,1–5; 9,11–28; 10,19–22; Zj 8,3–5; 11,19; 14,6.7; 20,12; 14,12; 22,11.12)

Druhý príchod Ježiša Krista je kresťanskou nádejou cirkvi, slávnym vyvrcholením evanjelia. Spasiteľov príchod bude doslovný, osobný, viditeľný a celosvetový. Pri Kristovom návrate spravodliví mŕtvi budú vzkriesení a spolu so spravodlivými živými budú oslávení a vzatí do neba, kým nespravodliví zomrú. Naplnenie väčšiny proroctiev a súčasný stav sveta naznačujú, že Kristov príchod je blízko. Boh nám nezjavil čas tejto udalosti, ale nabáda nás, aby sme boli stále pripravení. (Mat 24; Mar 13; Luk 21; Ján 14,1–3; Sk 1,9–11; 1 Kor 15,51–54; 1 Tes 4,13–18; 5,1–6; 2 Tes 1,7–10; 2,8; 2 Tim 3,1–5; Tít 2,13; Žid 9,28; Zj 1,7; 14,14–20; 19,11–21)

Dôsledkom hriechu je smrť. Boh, ktorý jediný je nesmrteľný, však svojim vykúpeným dá večný život. Až do dňa príchodu Pána je smrť pre všetkých ľudí stavom nevedomia. Keď sa zjaví Kristus, ktorý je naším životom, vzkriesení spravodliví a živí spravodliví budú oslávení a uchvátení v ústrety svojmu Pánovi. Druhé vzkriesenie, vzkriesenie nespravodlivých, bude o tisíc rokov neskôr. (Jób 19,25–27; Ž 146,3.4; Kaz 9,5.6.10; Dan 12,2.13; Iz 25,8; Ján 5,28.29; 11,11–14; Rim 6,23; 1 Kor 15,51–54; Kol 3,4; 1 Tes 4,13–17; 1 Tim 6,15.16; Zj 20,1–10)

Milénium znamená tisícročnú vládu Ježiša Krista s jeho svätými v nebi v čase medzi prvým a druhým vzkriesením. V tejto dobe budú bezbožní mŕtvi súdení; zem bude úplne pustá, bez živých ľudí, obývať ju bude satan a jeho anjeli. Na konci tohto obdobia Kristus so svojimi svätými i so svätým mestom zostúpi z neba na zem. Vtedy budú vzkriesení nespravodliví mŕtvi, ktorí spolu so satanom a jeho anjelmi obkľúčia Božie mesto, no oheň od Boha ich spáli a očistí zem. Takto bude vesmír naveky zbavený hriechu a hriešnikov. (Jer 4,23–26; Ez 28,18.19; Mal 4,1; 1 Kor 6,2.3; Zj 20; 21,1–5)

Na novej zemi, kde prebýva spravodlivosť, Boh poskytne vykúpeným trvalý domov, dokonalé prostredie pre večný život, lásku, radosť a vzdelávanie vo svojej prítomnosti. Boh sám tam bude prebývať so svojím ľuďom a utrpenie ani smrť tam už nebudú. Veľký spor sa skončí a hriech už nebude. Všetko živé a neživé bude zvestovať, že Boh je láska. A Boh bude vládnuť na veky. Amen. (Iz 35; 65,17–25; Mat 5,5; 2 Pet 3,13; Zj 11,15; 21,1–7; 22,1–5)